Skláňa hlavu k zemi,
čím nižšie, nech sa jej dotýka najviac,
nikdy sa jej to nepodarí úplne,
naďalej však verí,
smútok cíti len občas,
keď ju zachytí melanchólia,
objíme ju chladnými rukami,
nenechá ju bezmyšlienkovite žiť.
Nie.
Prinútila ju pocítiť niečo
presahujúce jej myšlienky,
jej pomaly plynúci život.
Idú dni, roky, desaťročia.
Každou chvíľou sa približuje k nej viac a viac.
Jarné prekvitanie okolia ju dvíha na chvíľu k nebesiam,
aby si uvedomila, že tam dole je jej predsa len lepšie.
Počas horúcich dní ju utišuje pokojným zvukom listov,
melódia v nej znie v momentoch samoty.
Cez jesenné predlžujúce tiene ju zasype romantickými listami,
sú to jemné pierka nádeje.
Zimná tlmená atmosféra jej dáva naplno pocítiť ich blízkosť,
neprekoná ju žádny iný pocit.
Stoja na tom istom mieste, ako vtedy,
nič sa nezmenilo,
obidve veria,
držia sa seba vášnivo,
jemne,
citlivo,
láskyplne...
Jedného dňa začujú zvuky,
iné ako tie ich dobre známe.
Dotýka sa jej čoraz viac,
každým kúskom seba,
už je pri nej blízko,
v tuhom objatí.
Vtedy sa Smutná vŕba dotkla svojej Zeme.